Cesta po USA: Problémy na hraniciach, prvá noc na parkovisku a zmrzka z kravského vemena

Tento rok som sa rozhodla plniť si sny. Ten prvý? Precestovať minivanom západné pobrežie USA. Dnes sú to dva mesiace aj nejaké drobné, odkedy sa mi splnil. A ja som ešte stále dlžná jedno rozprávanie. Sebe, vám aj môjmu LuBlogu. Tak poďme na to!

Reč bude o našej osemtisíc kilometrov dlhej  ceste po trase Vancouver – Portland – Oregon Coast – San Francisco – Monterrey – Santa Barbara – Santa Monica – Los Angeles – Death Valley – Las Vegas – Grand Canyon – Park City – Yellowstone – Vancouver. A keďže niekto nemá rád dlhé vybavovačky, rozdelíme si to na šťavnatejšie kúsky. V časti prvej o tom, ako nás úradníci na hraniciach (ne)pustili do USA, ako sme prvýkrát nocovali na parkovisku pri obchoďáku, vrátili steak a navštívili mliečnu továreň. Pripravení?

WEST COAST ROADTRIP 2018
Trasa cesty – samozrejme iba orientačne

Tak teda ideme. Ale kam?

Na cestu po západe USA som si brúsila zúbky už dlho. Presnejšie teda štyri roky, odkedy som sa do Ameriky vybrala po prvýkrát a v pohodičke som si odplavčíkovala štvormesačné leto vo Washingtone.

Keď nám (mne a Lukášovi) teda bolo jasné, že kanadské dobrodružstvo sa blíži ku koncu a je čas opäť zdvíhať kotvy, rozhodli sme sa poriadne si to pred cestou domov užiť. V Las Vegas. A v Kalifornii. A v Yellowstone. A všade, kde sa bude dať.

Takže sme nabalili náš kanadský Dodge Grand Caravan, vybavili ho drevenou posteľou so zabudovaným stolom (táto príprava netrvala príliš dlho a tak som bola prekvapená, že sa nám toto „udělátko“ po Lukášových kutilských pokusoch celé nerozpadlo po prvej  noci v aute a udržalo nás aj všetky naše veci po celý mesiac cesty) a jedno sobotné ráno sme vyrazili.

IMG_0997
Takto Luky majstroval

Hranice nás skoro zastavili. Skoro!

Odbila šiesta hodina krásneho aprílového rána. Po hádkach o balení a itinerári cesty, stresoch spôsobených desiatkami rezervácií a ich zmien som bola neskutočne natešená, že konečne vypadneme na cestu a oddýchneme si. Naše kanadské víza skončili a tak bola práve sobota tým posledným termínom, dokedy sme si mohli dovoliť ostať v Kanade. A tak som vycvakla prvú fotku na benzínke, Luke natankoval doplna a vyrazili sme. S úsmevom na perách a happy jak dva grepy som si pripravila všetky potrebné dokumenty. Že nám ich na hraniciach skontrolujú a ideme poznávať svet!

IMG_1004
Tu pred šiestou ráno tankujeme. A vyrážame.

„Do USA vás nepustíme,“ oznámil nám holohlavec s pištoľou za gaťami pri okienku na colnici, „nemáte už kanadské víza a my nemáme istotu, že vás Kanada vezme naspať po vašom príchode.“ A úsmev mi zamrzol. Tak sme sa nechápavo pobrali naspať. Na kanadské hranice. Že nech nám dajú potvrdenie o tom, že nás ešte vezmú, keďže sme si vopred zažiadali o turistické víza. „Dokumenty sú v poriadku. Ale my vám také potvrdenie nedáme. Nič také neexistuje,“ pridali nám na druhé líce jednu ešte aj naši drahí javoroví hostitelia. Mňa brali mrákoty, videla som sa ako vybalujem veci a ďalší svoj posledný mesiac trávim sedením vo vancouverskom office. Alebo horšie: v lietadle na Slovensko. Lukáš medzitým vykeciaval a usmievkal sa. Ako by niečo také na hraniciach platilo! Ale svete čuduj sa, platilo! Dokument sa vymyslel, vytlačil, odniesol, nechal potvrdiť, opečiatkovať a po slabej hodinke sme už aj brázdili americké cesty v minivane. S vyschnutými hrdlami, premočenými pazuchami, ale predsa!

V Oregone prší. A Portland nezachránia už ani megasladké super šišky

Prvú noc v Amerike sme strávili pekne-krásne v aute na parkovisku Walmartu. Verte alebo nie, lepšie sa mi dovtedy snáď ani nespalo! Parkovisko obchoďáku je podľa mnohých hard-core ubytovanie. Pre mňa teda ani náhodou! Bezpečný nocľah hneď pri zdroji potravy, verejných záchodoch a hlavne pri nulovej zachádzke a blúdení. No a zadarmo! To chceš. Teda my určite.

IMG_1017
Megasupersladké Voodoo šiš(i)ky

Prvou zastávkou v itinerári bol čarovný Portland so svojimi úžasnými reštauráciami, minipivovarmi, presladenými šiškami, umelcami a obchodíkmi s knihami. Keďže však lialo ako z krhly a snáď ešte viac, mnoho z jeho úžasnej atmosféry sme si užiť nestihli. A tak sme si aspoň dopriali šištičky z Voodoo Doughnuts, kúpili sme Lukášovi nový telefón a vybrali sme sa ďalej. Dažďom. Za jeden deň sme teda prešli ďalej, ako sme plánovali a skončili sme až na nádhernej Cannon Beach na severnom pobreží Oregonu.

Ako odmenu za dlhý deň za volantom si Lukáš doprial fantasticky tučný a mastný hambáč s pivkom. Škoda len, že vyzeral a chutil ako spálený uhlík. A tak som prvýkrát zažila reklamáciu jedla v priamom prenose. Výmenu. Plus prvú urazenú americkú čašníčku ako bonus.

Po ďalšej noci v aute som sa zobudila do prekrásneho sviežeho rána. Prechádzka po pláži, dobrá nálada a slniečko konečne naladili cestu na tú správnu vlnu!

IMG_1024
Dobré ránko Cannon Beach

A keď sme uvideli, že sme už iba hodinu vzdialení od Bohom zabudnutej oregonskej mliečnej továrne, kde na raňajky môžeme okoštovať syr a zmrzlinu „priamo z vemena“ (áno, občas sa dostávam z našich cestovateľských chúťok aj ja do pomykova), vedela som, že tento deň bude skrátka bohovský!

IMG_1047
Aj v dáždiku sa tešiť DÁ-DÁ-DÁ

A to som ani netušila, že v ten děn prežijem stop-and-go maratón, púštnu búrku a samotnú diabolskú jaskyňu. Ale o tom zas v článku o týždeň.

Ďakujem, že ste sa vybrali na cestu so mnou a zostaňte naladení, bude to ešte jazda.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s